Ťažko povedať, kde náš bývalý úspešný reprezentant videl smiešnosť. Ale domnievam sa, že mal na mysli postoje niektorých rodičov, ktorí by najradšej za svoje deti aj dýchali. Asi mal na mysli tých rodičov, ktorí „upratujú“ svojim deťom z cesty všetky aj potenciálne prekážky, len aby sa deti mohli sústrediť na hokej. Myslím že viem, kam Ľubo Višňovský prezývaný Višňa mieril. Lenže obávam sa, že ten rozptyl na zásah podstaty „problému“ rodičia v športe, je oveľa väčší a zložitejší než, aby sme mohli konštatovať, že dnešní rodičia sú smiešni. Alebo že sú neobjektívni, alebo agresívni, alebo ochranárski, alebo akýkoľvek.
Rodičia v športe. Ich postoje a správanie sú častou témou diskusií v športovej verejnosti. Mám na mysli hlavne trénerov, majiteľov a funkcionárov športových klubov, hráčskych agentov. Úprimne povedané, ak sa hovorí o rodičoch, tak väčšinou v súvislosti s peniazmi (pretože sú významným finančným zdrojom, mnohokrát jediným). Alebo v súvislosti s ich správaním, komunikáciou a postojmi ku svojim deťom a ostatnej časti športovej verejnosti, ktorú som označil vyššie.
Situácia v našom športe je reálne taká, že rodičia sú pevnou súčasťou procesu športovej výchovy našich detí. Či sa to niekomu páči, alebo nie. A nie je to len preto, že v dôsledku politiky štátu musia byť rodičia hlavnými sponzormi svojich detí. Je to aj preto, že sú nútení zabezpečovať častokrát absentujúcu komplexnosť prípravy detí (všeobecný pohybový rozvoj, regenerácia), pretože drvivá väčšina klubov na to nemá zdroje, kapacity, infraštruktúru a niekedy ani dobrú vôľu. Veľa rodičov berie prípravu detí do svojich rúk, pretože v dôsledku negatívnych skúseností prestalo veriť ľuďom v systéme a systému samotnému. Okrem mnohých problémov ktorým čelí náš šport, ani toto nie je dobrá správa. Nie som si istý, či si v dostatočnej miere uvedomujeme negatívny dopad práve tohto „rodičovského problému“ v dlhodobom horizonte. Veľa rodičov nemalo ambíciu byť „trénermi“, organizátormi, taxikármi, plánovačmi, manažérmi svojich športujúcich detí. Nechceli venovať všetok rodinný (často aj pracovný) čas len športu a jeho štúdiu. A už vôbec netušili, čo to bude stáť a akú „cenu“ treba platiť. Veľa z nich sa ocitá v týchto situáciách bez toho, že by kedysi o to stáli. Bohužiaľ veľakrát ich okolnosti dotlačia do toho, že ak chcú mať aspoň trochu dobrý pocit že ich dieťaťu sa dostáva to čo potrebuje, alebo na čo má právo, tak berú veci do svojich rúk. Nechcem teraz analyzovať prečo systém, alebo ľudia v ňom nie vždy sú schopní pokrývať potreby detí v modernom športe. Táto diskusia prebieha u nás už niekoľko rokov na rôznych úrovniach. Treba len dúfať že bude mať efektívne výstupy do reality. Viem, že sú aj takí rodičia, ktorí svojimi ambicióznymi zásahmi do prípravy detí pôsobia vyslovene deštruktívne a proti želateľnému rozvoju svojho dieťaťa. Týmto rodičom však chcem venovať samostatný príspevok v mojom blogu.
Rád by som však v tejto chvíli poukázal na to, že „rodičovský problém“ je v našom športe oveľa závažnejší než by sa mohlo zdať. Že správanie sa rodičov má svoje pozadie, ktoré nie vždy je určované ambíciami rodiča, ako sa to zjednodušene interpretuje. Vnímam, ako sa postupne voči sebe navzájom vyhraňuje rodičovská komunita a športová komunita reprezentovaná trénermi a funkcionármi. Budovanie pozícií MY a ONI, ešte nikdy neprispelo k riešeniu žiadneho problému. Tento trend nie je dobrý. Rovnako tak dnes nikomu nepomôže, keď sa budeme pozerať dozadu a porovnávať, ako to bolo keď sme hrali my. Keď sme boli mladí my a podobne. Dnes je totiž všetko inak, alebo väčšina vecí je inak, ako bolo kedysi. Menia sa nielen technológie, ale aj spoločnosť. Neznamená to však, že dnes je to zlé. Len je to iné a my potrebujeme hľadať spôsoby, aby aj v súčasnom prostredí sme pomáhali vytvárať prostredie, kde budú vyrastať zdraví, kvalitní športovci a ľudia. A rodičia? Určite nie sú smiešni. Zaslúžia si, aby boli prizývaní k tomuto procesu ako partneri s právom na informácie, rešpekt a úctu. A to isté očakáva športová verejnosť od rodičov.
Peter Bielik
Mental Coach