Nemyslím si, že v iných vyspelých demokraciách má život menšiu hodnotu ako u nás, aj napriek tomu že volia inú stratégiu zvládania vírusu. Hoci pohľad na čísla nakazených môže k tomu navádzať. Lenže pohľad na počty nakazených by v tejto zložitej situácii nemal byť len jediným pohľadom. Predpokladám, že o niekoľko mesiacov , o rok, o dva, o tri,  nikto nebude pátrať aký počet samovrážd, úmrtí, závislostí, psychiatrických ochorení, zdravotných problémov, kriminality, možno pripísať súčasnej stratégii boja s vírusom. Dovolím si tvrdiť, že takéto štatistiky ani nebudú existovať, pretože nikoho nebudú zaujímať. Hovorí sa, že história sa nepýta. Bude si len pamätať, že sme mali najmenšie čísla nakazených. Možno je to naozaj tak, že história si nás zapamätá takto. Ale my žijeme tu a teraz a verím, že ešte žiť aj budeme. Nie sme história a preto si myslím, že by sme sa mali pýtať. Minimálne trochu kriticky uvažovať. Nechápte ma prosím tak, že si nevážim zdravie a ľudský život. Že si nevážim prácu a nasadenie všetkých, ktorí sa starajú o našu bezpečnosť a zdravie. Vážim si to a prezentujem to všade, keď mám možnosť. Chcem však ukázať na to, že situácia v ktorej sa naša spoločnosť ocitla, má ďaleko širší kontext a súvislosti, než len počet nakazených. Čelíme zdravotnej, bezpečnostnej, sociálno- ekonomickej, spoločenskej výzve, s presahom na všetky aspekty nášho života. A preto si nemyslím, že strach z vírusu a poslušnosť vyvolávaná strachom, je jedinou odpoveďou na výzvu pred ktorou stojíme. V súčasnej situácii potrebujeme hľadať a nachádzať aj iné odpovede, než primárny strach z vírusu. Veľmi ťažko ich však nachádzame, pretože zisťujeme, že nám chýbajú základné oporné piliere vyspelej demokratickej spoločnosti európskeho charakteru. Táto doba nám nastavuje kruté zrkadlo formálnosti našej demokracie. Absentuje dôvera v občana a jeho zodpovednosť. Naopak, nie je dôvera občana v systém, ktorý by fungoval. Napriek úsiliu všetkých zdravotníkov a podporného personálu nedôverujeme schopnosti zdravotníctva vysporiadať sa s mimoriadnou situáciou, o schopnosti ekonomiky ani nehovorím. Vôbec sa nečudujem.  Chýba nám dôvera v našu bazálnu schopnosť prežiť so vztýčenými hlavami a presvedčením, že budeme ešte silnejší. Zas a opäť keď sme v kritickej situácii sme nútení reagovať strachom, pretože sa zdá, že všetko je tu oveľa vratkejšie, než sme si možno mysleli. Nie som si istý že dnes čelíme „len“ strachu z vírusu. Za strachom z vírusu sú aj strachy, alebo hlavne strachy, ktoré sme možno nemuseli zažívať keby.... Za tým keby, by bol dlhý odpočet budovania „slovenskej cesty demokracie.“ Napriek všetkým útrapám, ktoré nás nepochybne čakajú, máme jedinečnú šancu zmeniť túto cestu. Nič sa však nezmení samé. Ani táto kríza, ani iná našu spoločnosť nezmení, ak ju nezačneme meniť my. Už teraz na tom záleží. Nielen na počte nakazených. Chcem veriť tomu, že namiesto pseudodemokracie, začneme naozaj budovať reálnu demokraciu. Demokraciu založenú na kritickom myslení, rešpekte iných názorov a možnosti reálnej diskusie. Na možnosti klásť otázky komukoľvek a možnosti dostávať odpovede. Demokraciu založenú na dôvere v kompetenciu človeka rozhodovať o svojom živote. Demokraciu založenú na dodržiavaní pravidiel. Demokraciu založenú nielen na slobode, ale aj zodpovednosti. Aby spoločenskú prestíž malo vzdelanie, poctivá práca a čestnosť. Aby o dvadsať rokov strach a vynútená poslušnosť,  nemuseli byť nástrojom riešenia akýchkoľvek problémov  v našej krajine.