Kombinácia strachu a neistoty ktorá sa šíri spoločne s vírusom, dáva priestor k vzniku celej škále ohrozujúcich pocitov. Vzniká úzkosť a napätie. Rodia sa nám v hlave také veľké živé katastrofické obrazy, že v hlave je im zrazu tesno. Chcú rásť a prekročiť hranice myšlienok. Začínajú nahrádzať realitu. Nástojčivo expandujú a tlačia sa z hlavy von. Vyrážajú všetkými možnými spôsobmi do takých miest v našich telách, o ktorých sme ani netušili že ich máme. Dokonca vidím, ako im nestačí hlava a telo vlastného tvorcu, ale preskakujú do iných hláv a tiel. Nikdy som si takto zreteľne neuvedomil, akú silu má obraz zrodený v hlave, až kým neprišiel Covid-19. A pritom podstatnú časť môjho života sa živím tým, že pomáham ľuďom vytvárať živé obrazy. Nie však ohrozujúce, ale naopak. V čase ako je tento, postupne strácame prehľad o tom, ktorý obraz je náš a ktorý nie. Strácame kontrolu aj nad vlastnými obrazmi. Rozmýšľame čomu veriť, čomu nie. Čo robiť a čo nie. Kam ísť a kam nie. Ako sa správať, ako nie. Je to ako pohybovať sa v úplne neznámom území. Neviete čo vás čaká večer, na druhý deň , alebo o týždeň. Mám ísť, alebo čakať? Čo sa stane ak pôjdem ? A čo sa stane ak budem čakať? Kam mám vlastne ísť? A na čo mám čakať? Zvládnem to? Prežijeme? Kto prežije a kto nie? A čo ekonomický dopad? Ak ma nezabije vírus, tak ma isto zabije zastavená ekonomika. V tejto chvíli si pripadám ako polárny bádateľ, ktorý zapisuje svoje postrehy a poznatky z expedície, na ktorej nikto zo súčasníkov nikdy nebol.  Ja len dúfam že neskončím ako sir Robert Falcon Scott, ktorý sa zo svojej expedície na južný pól nikdy nevrátil a ostali po ňom len zápisky a odkaz pre jeho najbližších... 

Nie, nie. Nemám ten pocit že je čas písať odkaz pre najbližších. Tú pietu odkladám na neskôr. Na oveľa neskôr. Teraz je čas sa zamerať na iné. Musíme sa zamerať na to čo máme k dispozícii, čo môžeme a ako s tým naložíme. Sú veci a možnosti, ktoré na expedíciách neznámym územím k dispozícii nemáme a ani mať nebudeme. To potrebujeme akceptovať. Nie je to strata, je to realita. Rozdiel vo vnímaní medzi stratou a realitou je obrovský. Strata spôsobí bolesť, strach, smútok, možno hnev. Realita nám uchováva úsudok. Je čas dostať svoje negatívne a katastrofické obrazy pod kontrolu. Je prirodzené, že človek má v život ohrozujúcich situáciách strach. Buďme radi, že ho máme, pretože vďaka nemu sa dokážeme správať zodpovedne. Keď je však naozaj zle a dnes veru dobre nie je, musíme so svojim strachom narábať obozretne tak, ako so svojim správaním. Pretože od prirodzených obáv k panike a úzkosti je veľmi blízko. Je čas prestať vyživovať svoje strachy nekonečným sledovaním aktualizácii o počte nakazených a o obetiach. V kritických situáciách potrebujeme vedieť niekoľko základných informácií, aby sme vedeli a mohli existovať. A k nim sa vieme v dnešnej dobe dostať jedným kliknutím raz za deň. Všetky ďalšie informácie a monitorovanie diskusií, článkov, štúdií a prognóz je len zvyšovaním úzkosti a napätia, ktoré môže reálne vyústiť do iných problémov o ktoré nie sú „v kompetencii“ vírusu. Rovnako tak pôsobia nekonečné rozhovory s rodinnými príslušníkmi a známymi, v ktorých ľudia len opakujú informácie desať krát prečítané, hrozby dvadsať krát počuté, aktualizácie tridsať krát obnovené a mýty sto krát vyslovené. Takýmto spôsobom vytvárame obrovský múr strachu, cez ktorý už dnes veľa ľudí má problém vidieť prítomnosť, o budúcnosti ani nehovorím. Šport ma naučil mať rešpekt, ale nie strach. Mrzí ma každý nakazený človek a je mi ľúto každej obeti. Ale čím väčší obraz o obetiach a ohrozeniach, čím viac informácií a dezinformácií, tým väčší strach. A čím väčší  strach, tým menšia je šanca mať ho pod kontrolou. Keď má dieťa strach, tak mu predsa nevytvárame strašidelné obrazy toho, čo všetko sa môže stať. Nepripomíname mu jeho obavy dennodenne niekoľko krát. Robíme presný opak. Urobíme všetko, aby sa dieťa pokiaľ možno cítilo bezpečne a pomáhame mu vytvárať si obraz, v ktorom vidí perspektívu a vieru, že to bude dobré. Že to nielenže bude dobré, ale ono samo bude strojcom toho že to dokáže ustáť, pretože dokáže byť silné a odvážne. Dnes okrem preventívnych a bezpečnostných opatrení, potrebujeme začať v sebe vytvárať vnútorné zdroje odvahy a viery. Potrebujeme úprimne prijať svoje obavy, ale nedať im priestor šíriť sa. Presne tak, ako to robíme s vírusom. Namiesto nekonečného informačného bombardovania o víruse a všetkom čo s tým súvisí, skúste povedať svojim blízkym jednoducho že máte obavu. Uľaví sa vám a svojim blízkym dáte možnosť vám pomôcť. A oni namiesto prevzatia si obrazu úzkosti, sa budú snažiť pomôcť vám. Zároveň tak pomôžu aj sebe v nachádzaní zdrojov podpory a nie strachu. Neživme v sebe to, čo nás robí slabými. Buďme tvorcami obrazov na ktoré budeme hrdí, keď to celé skončí a život sa vráti späť do svojich koľají. My na rozdiel od bádateľov neznámych území vieme kam chceme ísť. Aj keď v tejto chvíli nevieme, čo bude zajtra. Naozaj sa nám môže stať všetko a nič. Alebo aj niečo medzitým. Odvaha, sila a viera na to aby sme zvládli aj niečo medzitým, neprídu samé. Musíme sa o to usilovať. Musíme si to vytvárať. Každý deň, každým drobným krokom, každým gestom, každým hoc aj jemným úsmevom. Každá myšlienka môže byť zdrojom nádeje. Život ma naučil mať rešpekt a ja sa celý život učím mať odvahu. Toto obdobie je presne o tom. Majme rešpekt, ale nie strach. Učme sa byť  odvážni.  Zabojujme! Spravme pre seba to, čo robíme pre svoje deti, keď majú strach. Bude to dobré...